Opúšťame Lago di Garda po celom týždni horských túr, cyklovýletov a kúpania sa v talianskom „sladkom mori“, ako niektorí nazývajú toto obrovské jazero medzi horami.
Celý týždeň som sa snažil zachytiť krásu okolitej prírody, ale vzhľadom na harmonogram „nefotografickej skupiny“ som nikdy nebol v správnom čase na správnom mieste. Poznáte ten pocit, keď v diaľke vidíte zlatisté slnko hladiace vysoké končiare hôr, ale vy ste už v kempe a varíte či grilujete večeru pre celú skupinu, však? 🙂 Nie, vôbec si nesťažujem, spoločné chvíle s priateľmi sú veľmi dôležité, snáď aj dôležitejšie ako reprezentatívna fotka z dovolenky. Iba popisujem príčiny, pre ktoré som po týždni opúšťal krásne prostredie bez jedinej fotky, na úpravu ktorej by som sa doma tešil.
Vybrali sme sa poobede a keď jeden z priateľov navrhol, či cestou späť neprejdeme Dolomity, moje fotografické srdce zapišťalo súhlasom. Rýchlo som si totiž vypočítal, že by sme cez najdramatickejšie hory Európy mohli prechádzať počas zlatej hodinky.
Všetci tento notorický výraz určite poznáte. Nadáva sa tak poslednej hodine pred západom slnka, ktoré vtedy zásobuje krajinu krásnym teplým svetlom. Z neho sú vtedy „napichaní“ všetci fotografi, či už fotia krajinu, detail, zátišie alebo aj portrét v exteriéri.
Keď sme vyrazili, nebo sa zatiahlo a začalo pršať, hrmieť a … Namiesto svetla bola tma. A tak sme len mĺkvo šoférovali s očami na stopkách, aby sme ponad vápencové a dolomitové zrázy prešli bez nehody.
Keď sme dorazili pod najvyšší kopec Dolomitov Marmoladu, k jazeru Lago di Fedaia , vzbĺkla iskra nádeje, že predsa len nejakú fotku možno domov prinesieme. Presnejšie povedané nevzbĺkla, ale ju zapálilo slnko, ktoré sa predralo cez ťažké mraky a osvetlilo protiľahlé skaly na jednom kopci, kým všetky ostatné boli stále v tieni. Horúčkovito som vyberal z brašne Dé Trojku a nasadzoval teleobjektív 80-200mm f/4. So širokáčom by som neuspel, pretože celé okolie bolo ešte v tme a divadlo sa odohrávalo asi dva kilometre pred nami. Namierim, zaostrím a cvak. Prvá fotka krajiny po týždni, z ktorej sa teším. A v tej chvíli sa udeje ohromný zázrak prírody. Oblaky pred nami ustupujú, otvárajú sa a pozývajú sadnúť do auta a nasledovať túto ohromnú dieru v oblačnosti. Kamaráti mi chceli zo srdca dopriať a tak sme vytáčali motory v serpentínach a za každou druhou zákrutou sme brzdili a tasili fotoaparáty.
Bolo to krásne divadlo, tentoraz celé zachytené teleobjektívmi. Svetlo bolo tak krásne, že pekné fotografie sa dali nafotiť aj mobilom. Ja som fotografoval Nikonom D3 a objektívom Nikkor Ais 80-200mm f/4. Nosil som ho v tom čase pri sebe ako malý ľahký manuálny objektív s perfektnou kresbou. Dnes už má svojho moderného zástupcu v podobe AF-S 70-200mm f/4 G VR.
Doma som sa veľmi tešil z posledných pár fotografií, ktoré sme po ceste naspäť vyhotovili. Fotky skončili v čiernobielej interpretácii, ktorá dáva vyniknúť dráme, ktorá sa pred nami odohrávala. Pekný deň a veľa fotografického šťastia. 🙂
